poslanec

Bol to všedný pracovný deň väčšiny pracovníkov veľkej hlinikárenskej spoločnosti Pre najaktívnejších členov ZO VTS ( vedecko technická spoločnosť ) to však bol deň kedy sa väčšina z tých čo sedela v modernej KAROSE ( mala iné sedadlá ako tie autobusy , ktorými sme sa dopravovali do práce) mala prvýkrát pozrieť za „železnú oponu“. Bol som medzi nimi napriek tomu, že som mal problémy zohnať víza ( a to hlavne preto lebo môj otec bol v roku 1970 vylúčený zo strany), ktoré však už v deň prekročenia hraníc neboli potrebné. V peňaženkách „spústa“ šilingov a mariek , ktoré sme si okrem normálneho devízového prídelu väčšinou nakúpili od vekslákov……………

Za Bratislavou stojaci niekoľkohodinový rad áut a autobusov čakajúcich „tvárou“ obrátenou na západ , v ktorých sedela “ elita “ socialistického Slovenska , a ktorá sa ponáhľala vidieť to čo predtým nevidela (  bola obava , že to nebude dlho trvať a preto to musíme vidieť , aby sme aj mi mohli hovoriť svojim deťom o našich negatívnych skúsenostiach s kapitalizmom ). V autobusoch sediaci a rezňami napchávajúci sa pracovníci jednotlivých Brigád socialistickej práce pomaly míňali svoje zásoby a cez okná autobusov vyhadzovali papiere , fľaše od piva , ale aj fľaše od niečoho tvrdšieho . To všetko sme si predsa na cestu museli kúpiť vo veľkom množstve , pretože to určite nebudú v nepripravených západniarskych obchodoch  mať a ak aj áno, tak predsa nebudeme stáť „ na Západe „ v radoch, aby sme si to kúpili. Nie všetci po toľkom čase a pive zniesli tlak v močovom mechúre ( niektorí aj iný tlak ) a preto okolie cesty na hranici  bolo plné …… Po prešacovaní všetkých našimi colníkmi, ktorí zisťovali či neprevážame nejaký tovar , ktorý na západe určite ešte nevideli, nás vítali nenormálne príjemne sa pretvarujúci a usmievajúci sa rakúsky colníci . Veľa sme im nerozumeli, pretože hovorili pravdepodobne nemecky . Identifikovali sme to podľa : Guten Tag , Herzlich vilkommen in Osteriche. Wohin fahren Sie ? Sind Sie erste mal in Osteriche ? Haben Sie etwas ……. Ostatné však hovorili nezrozumiteľne napriek našej slušnej slovnej zásobe nemeckých slov. Pravdepodobne však hovorili nejakou „ rakúštinou“ , ktorú sme sa asi neučili. Po povrchnom prejdení colníka po autobuse nám otvorili závoru a pohli sme sa v ústrety spoznávaniu chudoby a žobrákov . Tých však pravdepodobne museli systematicky odvážať od našich hraníc , aby im nerobili hanbu, pretože sme ich nikde nevideli. V očakávaní vzhliadnutia chudoby kapitalistického sveta sme s otvorenými ústami pozerali ako to na nás tí kapitalisti pekne narafičili a to hneď po prekročení hranice v Bergu. Pekne narastená kukurica a obrobené polia po jesennom zbere sa predsa dali naaranžovať aby sme si mysleli, že kapitalizmus je efektívnejší ako naše socialistické poľnohospodárstvo. Z hrôzou sme však zisťovali ,že čím ďalej od našich hraníc tým je krajina upravenejšia, akoby tá hŕba nezamestnaných, ktorých kapitalizmus produkuje nemala čo robiť a zaoberala sa len úpravou okolia popri diaľnici, ktorou sme pokračovali smerom na Nemeckú spolkovú republiku. Nechápali sme ani systém presúvania tovaru do výkladov obchodov , ktoré boli v každom mestečku plné tovaru, na ktorý sme v podstate nikto nemali, ale zdalo sa nám, že pri tých cenách asi ani Rakúšania . Nikde sme nevideli rady a to potvrdzovalo ,že ani oni na to nemajú. Nechápali sme však ani to ako organizujú to veľké množstvo pre nás mnohokrát neznámych značiek áut okolo nás . Keď sa nám zdalo ,že sa niekoľkokrát vystriedali tie isté tak sme to pochopili …….  Potemkin ,ale vo veľkom !!!!!

Povedali sme si, ideme predsa aj ďalej do Nemecka, určite na princíp tohto veľkého divadla počas našej 4 dňovej cesty, prídeme. Pretože pivo robí svoje, a slovenská nátura to ešte znásobuje, zastavili sme sa častejšie na miestach, kde sa dalo uvoľniť miesto pre ďalšie pivo. S nepochopením, ako je to možné, že toalety na pumpách, alebo pri reštauráciách boli krajšie a čistejšie ako mnohokrát naše domovy, sme pokračovali do malého mestečka Braunau am Inn ležiaceho na hraniciach Rakúska a Nemecka. ( Ja osobne som sa tam dozvedel, že sa tam narodil Hitler, ktorý patrí stále k histórii , aj keď navonok utajenej,  tohto mestečka ). Ubytovanie sme mali zabezpečené v penzióne na námestí mestečka , ktorý spĺňal všetky kritériá kulís tohto veľkého divadla, ktoré dokonale hrali všetci okolo nás . Úslužná obsluha po domácky oblečených obsluhujúcich, ktorí sa nás prišli počas jedenia pýtať na niečo čomu sme nerozumeli. Ich pokusy s nami komunikovať neboli, vzhľadom na ich neznalosť nášho jazyka po celý čas úspešné. Po večeri nám vysvetlili znalejší nemčiny, že domáci sa prišli spýtať či nám chutilo jedlo a dokonca jeden z nich bol majiteľom penziónu ( čiže kapitalistom ). Neviem prečo sa tak zhadzoval, že robil spolu s ostatnými, však u nás sa naši vedúci a funkcionári chodili len pozrieť a to s cieľom preveriť či plníme socialistické záväzky k významným dňom strany a krajín socialistického bloku. Neviem prečo ich to zaujímalo, veď u nás sa čašníci nezaujímali o náš názor nikdy , a reštaurácie napriek tomu prosperovali. Večera bola výborná, ale porcie boli príliš veľké . Niektorí sme to všetko zjedli, ale niektorí si zostatky zobrali na izby. Však bolo k čomu. Piva a lacného alkoholu sme mali dosť. Zariadenie izieb penziónu , z ktorého si časť našincov ráno zobralo ako suvenír niekoľko popolníkov, vešiakov ,ale hlavne kief na šaty a na topánky, budilo dobrý dojem v porovnaní s “ hotelmi „, v ktorých sme počas našich služobných ciest po Československu bývali.  Dokonca sme tam mali na každej izbe farebné televízory. Prechádzka po námestí a pohľady do výkladov nám potvrdili, že to tu na západe majú ľudia ťažké, pretože ceny boli strašne vysoké. S nepochopením, ako je to možné, že vo výkladoch je plno nedostatkového tovaru, sme nad ránom zaspávali a zjednávali s vedúcim zájazdu posunutie času nášho raňajšieho odchodu, aby sme mohli vykúpiť to čo im ešte z  tovaru v obchodoch zostalo. Po raňajkách, ktoré boli podávané formou švédskych stolov , sme sa postupne nalodili do autobusu . Tašky niektorých z nás boli na prekvapenie nie menšie, ale o niečo väčšie napriek tomu, že sme nevideli, že by boli niekde nakupovať. Tí šikovnejší , ktorí už sedeli v autobuse s nabalenou stravou na celý deň (niektorí asi aj na niekoľko dní ) sa usmievali na tých , ktorí čakali ešte len na doplnenie švédskych stolov. Zdalo sa, že sa nám podarilo nabúrať kapacity kapitalizmu, pretože sme znovu videli stáť niekoľko našich ľudí v rade. Už sme si boli takmer istí, že to divadlo predsa nemôže trvať dlho. S očakávaním ďalších zistení o reálnom kapitalizme sme pokračovali smerom do Nemecka. Minútu po pohnutí sa autobusu sme zastali pred závorou , ktorá bola hraničnou . Nepochopiteľné, že sme sa prechádzali celý čas tak blízko hraníc a nikde v mestečku sme večer nevideli hliadky chrániace hranice medzi Rakúskom a Nemeckom. U nás by sme to nepripustili a chránili sme si hranice aj niekoľko kilometrov od skutočnej hranice. Šok, ktorý sme spôsobili pohraničníkom oboch štátov našim príchodom na túto hranicu tesne po začiatku bezvízového styku , nám potvrdil správnosť nášho riešenia ochrany hraníc, na ktorých boli naši colníci určite, na jeden autobus ľudí, lepšie pripravení. Stáli sme tam snáď tri hodiny, kým si ozrejmili, že víza Slovákom na cestu do Nemecka už netreba. Domáci však chodili z jednej strany na druhú akoby nič. Pravdepodobne to všetko boli známi colníkov. Čudovali sme sa, že to nekontrolované prechádzanie cez hranicu ani nezakrývajú, veď sme to všetci videli. Po hodinách čakania , bez toho aby nás niekto prehliadal, sme dostali do pasov pečiatky a pohli sme sa ďalej do Nemecka . Odprevádzali nás s pozdravom Gluckluche Reise, Enschuldigung …… Tesne za hranicami nás už čakal závod , ktorí sme išli navštíviť . Prekvapilo nás , že závod na výrobu hliníka je takmer v centre mestečka . V Nemecku nás však čakalo ešte veľa prekvapení…….

Naše očakávania postupného zhoršenia úpravy okolia domov a polí smerom na západ sa nenaplnili . Skôr by sa dalo povedať, že sme si na ten rakúsky poriadok tak navykli, že sme mali znovu pocit akoby sme prekročili našu a rakúsku hranicu pri Bergu. Videli sme rozdiel medzi rakúskou a nemeckou stranou brehov riečky Inn po brehu ktorej sa vinula kvalitná cesta a tá rakúska strana sa nám zdala akási bližšia . Poriadok , ktorý sme videli na poliach a v okolí domov na nemeckej strane nás sprevádzal aj počas exkurzie v nemeckej hlinikárni a hraničil s plytvaním, veď načo kosiť trávu na jeseň, však sa na jar pekne vypáli . Oheň horí sám a nenarobíme sa pri tom. Pekný trávnik v okolí výrobných hál v kontraste s našimi spomienkami spred niekoľkých dní na okolie našich výrobných hál, v blízkosti ktorých sa počas rokov výroby hliníka stratila akákoľvek zeleň , nás doslova šokoval. Čistota a poriadok v halách kontrastovala s nie najnovšou technológiou , ktorá bola o poriadny kus technicky za našou, ale výsledkami o krôčik pred našou .Vždy sme u nás hovorili, že robíme čo môžeme, ale ani najnovšími záväzkami k výročiu VOSR , ale ani k poslednému zjazdu KSČ sa to podstatne nezlepšilo. Keď sme sa spýtali prostredníctvom prekladateľky , ktorá nám bola po prvom dni nedorozumení a neschopnosti Rakúšanov s nami komunikovať ani prostredníctvom našich profesionálnych prekladateľov pridelená, kto má k nim do závodu prísť na návštevu , alebo aký sviatok budú mať , že majú taký poriadok , nevedeli nám to vysvetliť. Hovorili niečo o technologickej disciplíne, tímovej práci a o pozitívnom vzťahu pracovníkov k firme , ktorá im dáva prácu . Hovorili niečo o kríze v hlinikárenskom priemysle o vysokých nákladoch a o pravdepodobnom zatvorení výroby u nich , pretože uvedená výroba nie je environmentálne v poriadku . A tu ho máš – kapitalizmus. To my sme sa o prácu nemuseli báť, dokonca ani nejakého environmentu . Niekoľkí z našich prejavili záujem o prácu u nich, pretože hovorili, že nemajú dostatok pracovníkov , čomu sme už absolútne nerozumeli, pretože sme vedeli z našich novín ( z Pravdy , dokonca aj v Rudom práve o tom písali ), že Nemecko má množstvo nezamestnaných , ktorých sme však počas celej cesty nevideli . Pravdepodobne aj preto , že sme naspäť cestovali v noci a kým sme cestovali cez Rakúsko, tak sme si ich v šoku nad poriadkom, tovarom v obchodoch a množstvom áut, asi nevšimli. Nad ránom sme sa prebudili na krik našich colníkov, ktorí žiadali otvoriť tašky a pretože sme sa javili akýsi nesvoji , tak nás dali vystúpiť a po jednom nás prešacovali či niečo nenesieme, čo by mohlo poškodiť morálku našich spolupracovníkov , alebo morálku členov našich rodín. Fyzicky sme si , okrem pár vecí z hotela a penziónu , ktorými sa budeme chváliť pred spolupracovníkmi a rodinami, nedoniesli nič. Zrazu sme zistili ,že farebný a upravený svet bol preč .Zostali nám len spomienky na niečo čo sme tam videli a mnohokrát sme to ani nevedeli vysvetliť, lebo sa pomaly zahaľovali do sivej reality našich miest a dedín. V našich hlavách sa však niečo zmenilo !!!!! Nie každý zabudol hneď . Dokonca sa to u niektorých z nás pokúšali zisťovať nejakí noví pracovníci z nadriadeného orgánu , ktorí si niekoľkých z nás zavolali k sebe na rozhovor. O tých rozhovoroch však nikto nič nechcel prezradiť a ani nemusel , pretože všetci vedeli, že to čo nám v tej hlave zostalo nám nikto nikdy nezoberie. P.S.:  Tých pár ľudí čo sa zaujímali o prácu v nemeckej hlinikárni tam aj pri jej likvidácii v roku 1992 ( alebo 1993) aj nakoniec pracovali a my sme pomaly začali otvárať oči …..