Patrím ku generácii ľudí , ktorí pracujú celý svoj život a pojem neísť do práce okrem krátkych dovoleniek nepoznám. Vďaka zmenám v spoločnosti sa našej generácii darí chytiť všetky „pozitíva“ predlžovania veku pre odchod do dôchodku. Z pôvodnej 55 ky , ktoré vyplývali z mojej práce na profesii zaradenej do I. kategórie ( ťažká ,zdraviu škodlivá práca v hutníctve ) , mám dnes pred sebou ďaľších niekoľko nútených rokov. Verte , že nie som z toho nadšený. Môj výkon je už ďaleko od toho , čo som dokázal, keď som bol mladší. Nie , že by som nerobil ,ale už je cítiť obmedzenia ,ktoré sú dané mojim poznaním z minulosti .
Vo svojej práci sa často stretávam s generáciou mladých ľudí , ktorých životný osud je presne opačný . Mnohí z nich pracujú len chvíľkovo , bez ohľadu na to či sú , alebo nie sú sociálne poistení , žijú zo dňa na deň a „zarábajú“ na splátky za tovar na ktorý ešte nemali ,ale vďaka dobrodincom z rôznych pôžičkových spoločností si to už teraz kúpili . Ich mzda je na úrovni prežívania a tak sa zadlžujú zo dňa na deň pričom splatenie požičaného je v nedohľadne . Oni by aj robiť za lepších podmienok chceli , ale v štáte , kde sú úrady a firmy plné “ starcov “ , mnohokrát predstierajúcich „poctivú“ prácu dokonalým prepisovaním dokumentov ,ktoré si vyberú z archívov , kde ich pred desiatkami rokov sami uložili, to nie je možné.
Rozmýšľam nad tým , akému štátu toto vyhovuje? Aký štát môže mať záujem o prácu“starcov“ a nezáujem o prácu mladých? Stále my z toho vychádza , že to môže byť len štát veľmi ,ale naozaj veľmi chudobný , ktorý dnes radšej zbiera odvody od lepšie zarábajúcich „starcov“ a používa ich na platenie sociálnych dávok pre mladých . Ako dlho to môže fungovať ?