poslanec

Dávno predtým , ako som mal možnosť prvýkrát prekročiť železnú oponu , mal som možnosť stráviť niekoľko týždňov v centre bývalého Sovietskeho zväzu , v Moskve a ako turista aj v iných mestách tejto obrovskej krajiny . Napriek mnohým absurditám , ktoré sme videli počas tohto pobytu na vlastné oči , nám na prekvapenie naša viera v budúcnosť socializmu vo svete v tom čase ešte zostala. U mnohých z nás však poriadne narušená . Ešte šťastie , že sa nám nedalo hneď po návrate zo ZSSR bez problémov vycestovať na západ , pretože socializmus by konfrontáciu oboch systémov v krátkom časovom slede za sebou v našom vedomí už vtedy určite neprežil .

Písal sa rok 1979 a skupina desiatich študentov Vysokej školy technickej v Košiciach sa vybrala v rámci výmennej brigády budovať veľký Sovietsky zväz. V čele skupiny stál skúsený pedagóg , dnes už s titulom Prof.. , ktorý sa dnes asi nepýši hrdosťou , že to bol práve on , ktorý nás mal správne ideologicky pripraviť na prekvapenia , ktoré nás tam čakali. Myslím si však , že na to s čím sme sa tam stretli nebol pripravený ani on. Cesta vlakom , ktorý si to šinul po koľajniciach širokorozchodnej trate v nás utvrdila veľkosť Sovietskeho zväzu . Nekonečnosť ruskej zeme bola reálna a presnosť vlakov pri porovnávaní s cestovným poriadkom bola excelentná . V tomto nám mohol byť Sovietsky zväz príkladom. Bola to však jedna z mála našich pozitívnych skúseností . Našou základnou úlohou bolo pomáhať pri výmene kúrenárskeho potrubia medzi hospodárskou budovou a Zámočkom Ministerstva zahraničných vecí Sovietskeho zväzu . Prečo práve my? Pretože sme boli „ inostranci“. Domáci študenti tam nemali čo hľadať, pretože išlo o dokonale chránené sídlo najvyšších predstaviteľov ministerstva zahraničných vecí Sovietskeho zväzu . Dodnes si pri pohľade na zmienený zámoček , ktorý prezentujú počas mnohých reportáží v televízii spomínam na nekonečnú nudu počas prvých týždňov našej brigády. Kopanie ryhy pre uloženie potrubia tyčou ( tzv „ruský pajser „) , pretože krompáč ako nástroj nepoznali, prenášanie hliny na ruskom fúriku bez kolies ( táčky?) , pretože ani ten tam nepoznali, nám prácu síce neuľahčovalo , ale neboli sme ani príliš pomalý , lebo nebolo možné zohnať v celej Moskve potrebné potrubie na uloženie do vykopanej ryhy . Nekonečné čakanie na prácu sme zabíjali hrami v priľahlej telocvični , ktorá bola súčasťou relaxačných priestorov zámočku. Priestory to boli nádherné , len tie naše zablatené čižmy do týchto priestorov nepatrili. Cítili sme sa ako v raji, pretože aj jedlo, ktoré nám bolo nosené z veľvyslanectva ČSSR v Moskve sme jedli strieborným príborom na drahom porceláne. Roboty nikde a jedlo ako v rozprávke Realita vonku však bola totálne odlišná. Náš prvý pokus v prvý deň nášho pobytu v Moskve najesť sa v reštaurácii v tesnej blízkosti zámočku skončil zacítením smradu od prepáleného oleja. Ten zápach nás sprevádzal kdekoľvek sme vstúpili do podobných priestorov . Ako potencionálny hostia lepších reštaurácií , ktorých naozaj v Moskve nebolo veľa , sme sa museli preukazovať dokladom „inostrancov „ aby sme sa dovnútra vôbec dostali. Nekonečná zhovievavosť občanov Sovietskeho zväzu voči inostrancom , ktorí ich predbiehali v každom rade a to len na základe rozprávania inou rečou ako ruštinou . Ich prípadné protesty za prítomnosti „milície“ končili odchodom milicionárov mimo dohľad rodiaceho sa sporu. Stálo sa v rade všade – na chlieb , na mlieko, na vodku, ale aj na záchod. Dodnes si spomínam na dvojhodinový rad pred ženskými záchodmi v Leningrade ako aj na spomienku našich dievčat ako sa po dvojhodinovom čakaní mali v panoramatickom( kruhovom) záchode postaviť zoči – voči svojim susedkám v rade a vykonať potrebu . Chvíle tesne pred ukončením potreby si už krátili nechtiac dívaním sa do očí tým šťastným , ktoré potrebu vykonávali po okraji kruhovej miestnosti. Bol to však ešte realtívne slušný spôsob vykonávania potreby , pretože Vás chránili nízke dvierka , ktoré Vám kryli aspoň chúlostivé miesta. Mne osobne sa však pri podobnom nedostatku vhodných miest na vykonanie potreby vymočil jeden z občanov tejto nekonečnej krajiny pomedzi nohy počas vykonávania veľkej potreby . Len – len som stihol roztiahnutím nôh v podrepe vyhnúť sa prúdu moču ináč slušného človeka, ktorý sa po vykonaní potreby poďakoval „spasíba tavarišč“ .Čo však mohol robiť keď na poschodí internátu s 300 izbami bol jeden turecký záchod ,samozrejme v noci neosvetlený. Spôsob pohybu domácich v „očeredi“ bol obdivuhodný a pomaly sme si zvykali aj my. V obchodoch inostranectvo neplatilo – tam sme boli rovnoprávny s občanmi Sovietskeho zväzu a museli sme sa od nich veľa učiť . Stali ste si do radu a po príchode ďaľších pár ľudí za Vás ste poprosili človeka za vami, nech vám drží miesto pred nim a išli ste sa postaviť do ďaľšieho radu , ktorý bol vytvorený samostatne pre tých čo chceli platiť. A tak ste stáli naraz v dvoch ,alebo aj v troch radoch. Dokonca ste mnohokrát odišli do iného obchodu urobiť to isté. V radoch sa ľudia neustále dopĺňali a vymieňali. Fungovanie tohto systému sme si vyskúšali aj v rade na Lenina, len s malým rozdielom ,že tesne pred otvorením mauzólea sme zistili ,že „inostranci „ stoja v inom rade a tak sme predbehli všetkých domácich , ktorí tam stáli možno aj od polnoci a bez reptania sa dívali ako ich milovaného Lenina si ako prvý pozrú občania iných krajín. Niekoľko krát sme sa medzi sebou na túto tému bavili a predstavovali sme si čo by asi robil Slovák pri podobnom správaní sa cudzincov u nás. O to hlbšie sme obdivovali nekonečnú pokoru sovietskeho občana . Neboli to však naše jediné zážitky ….

Náš príchod vlakom do Moskvy bol v podstate bezproblémový. Naše ubytovanie v internáte s názvom Oržonikidze začínalo našim stretnutím so skupinami študentov z rôznych krajín a hlavne s plošticami. Tie nás sprevádzali počas celého nášho pobytu v krajine sovietov. Pretože sme neboli technicky tak dobre vybavený ako Maďari , ktorí poučení svojimi predchodcami najskôr prevrátili postele a poriadne ich vystriekali sprejom proti plošticiam , naša ochrana voči nim spočívala hlavne v pravidelnej konzumácii ruskej vodky. Pri sledovaní správania sa Maďarov sme zistili ,že naša metóda bola účinnejšia . Zanedbanie tohto zvyku bolo potrestané nepríjemnými pocitmi a červenými fľakmi po tele. Domáci však naše pripomienky k plošticiam zamietali. Je vysoko pravdepodobné ,že používali tú istú metódu ako my a keďže to robili asi intenzívnejšie ako my , tak to mohla byť aj pravda. Pri pohľade na množstvo viditeľne opitých ľudí sme pochopili ,že niektorí z nich sa s plošticami nestretnú asi celý život. Pojem alkoholizmus v ZSSR podľa našich sprievodcov neexistoval . Tvrdili to napriek tomu, že sme dennodenne videli na priľahľom futbalovom ihrisku zápasy kolektívov blízkeho závodu „ Krasnaja zvezda“ , počas ktorých bolo okolie ihriska obsadené pijúcimi a v opitosti pospávajúcimi kolegami . Pohľad na brankára v obleku s bielou rozopnutou košelou , odkladajúceho fľašu vodky len v prípade útoku protivníkov, by presvedčil asi každého. Našich sprievodcov nie . Oni však zamietali v zásade všetky diskusie o viditeľných neduhoch sovietskej vlasti . Každý deň sa objavilo niekoľko záujemcov od Vás kúpiť čokoľvek z Vášho kufra vrátane zašpinenej spodnej bielizne . Pri diskusii o možnom nedostatku hovorili, že si to môžu kúpiť kedykoľvek a koľko potrebujú . Nikdy nám však nechceli povedať kde. Veľkosť Moskvy bola pre nás Slovákov ohromujúca . Sami domáci ju nazývali „ Baľšaja derevňa ( Veľká dedina) “ Pohľad domácich na veľkosť Československa bol hlboko skreslený ich ponímaním vzdialeností . Náš výlet do blízkeho mestečka Suzdal , ktorého vzdialenosť nám charakterizovali ako „ nedaleko od Maskvi“ nám trval len smerom do Suzdalu autobusom 5 hodín. Pre nás neznáma architektúra pravoslávnych chrámov nám však nekonečné cestovanie po nekvalitných cestách nahradila ich zlý odhad . Potom sme sa ani nečudovali , že nám tvrdili ako ich „ papa „ alebo „ mama „ boli u nás v Československu , pričom ako miesto ich pobytu u nás uvádzali Budapešť.

Moskva nás prekvapila svojou nekonečnosťou , ktorú sme zažili na vlastnej koži. Chtiac spoznať Moskvu bližšie sme si dovolili vystúpiť jednu stanicu metra pre tou našou . Čakala nás s trojhodinová cesta pešo pomedzi ošarpané a zanedbané domy. Socializmus nás týmto naozaj neočaril. Keď sme už o ňom jednoznačne pochybovali ako o zriadení budúcnosti predstavila nám Moskva niečo čo nás vracalo naspäť. Ospevované 3 D kino v Bratislave , ktoré navštevovali autobusy žiakov z celého Slovenska po roku 2000 , sme my navštívili v Moskve už v roku 1979. Film o Aladinovej lampe v 3 D prevedení nás očaril a znovu sme sa cítili súčasťou špičky sveta. To predsa v kapitalizme nemohli mať.

Návšteva areálu VDNCH v ktorom sme videli techniku , ktorá dobila vesmír ako prvá na svete , nám prezentovala aký je socializmus špičkový, Tú špičku predstavoval aj monument pred areálom , ktorý bol ( a asi aj je) vraj celý postavený z Titánu, Utvrdenie našej hrdosti na socialistický blok prišlo po našej účasti na otvorení štadióna v Lužnikách rok pred olympiádou v Moskve . Boli sme tí , ktorí mali možnosť vidieť na predolympijských bojoch aj niekoho z Američanov, ktorých už v roku 1980 počas Olympijských hier v Moskve kvôli bojkotu nikto nevidel. Naspäť do reality reálneho socializmu sme sa vrátili v deň nášho odchodu z Moskvy , keď sme sa mali presunúť do Leningradu. Napriek tomu ,že sme mali lístok na vlak dostali sme všetci letenky na lietadlo, pretože nami plánovaný vlak , ktorým sme mali cestovať , nebol vhodný pre „ inostrancov „. Prečo ? To sme pochopili až neskôr. Nás čakala realita života socialistického človeka na letisku . V diaľke pristavené malé lietadlo, ktoré už malo naštartované motory a čakalo len na nás. Gágajúce husy , mékajúce kozy a malé kvíkajúce prasiatko so svojimi majiteľmi , to všetko už čakalo v lietadielku len na nás . Zodpovedal tomu aj zápach vo vnútri . V tom momente som bol presvedčený ,že lietadlom už nikdy nebudem cestovať. Strávili sme takto približne 3 hodiny a rozmýšľali o tom prečo ten vlak nebol pre inostrancov. Dozvedeli sme sa aj to, vďaka nášmu kolegovi, ktorý preukázal obrovskú pripravenosť na takúto zmenu dopravného prostriedku a to potvrdením od lekára ,že neznáša let lietadlom. Cestoval preto vlakom síce 24 hodín, ale k hore spomínaným zvieratám pridajte psov, mačky , seno , zasoplené deti , zasmradené onuce visiace po drevených laviciach , kojace matky a prepotených ľudí rozvaľujúcich sa v „ luxusných vagónoch“ a žijúcich vo vlaku svoj štandardný dedinský život. Po tejto ceste vlakom bol kolega presvedčený ,že do potvrdenia od doktora si dá dopísať aj neznášanie cesty vlakom. Netrval však na tom , pretože zistil ,že by sa z krajiny sovietov už asi nikdy nedostal.

Teraz čakám obrovský nesúhlas tých čo na dávnu dobu veľkého ZSSR nedajú dopustiť a pokúsia sa tvrdiť ,že to tak nebolo. Potvrdením toho , že potrebu zmien cítili aj ľudia bývalého ZSSR, sú prebiehajúce procesy na území bývalého ZSSR , ktoré sú pre mnohých z nich nesmierne ťažké, ale posúvajú ich bližšie k životnej úrovni zodpovedajúcej dnešnej dobe . Ak sa niekomu zdá ,že sú to zmeny  pomalé , tak im odporúčam napr. porozmýšľať o ich a našich nákladoch na budovanie a opravy dopravnej a energetickej infraštruktúry , a rozmýšľajú z akej úrovne sa musia všetky krajiny po bývalom ZSSR v nepriaznivej atmosfére svetovej politiky , meniť.